Neviem, či to bolo spôsobené tým príjemným večerom pri dobrom víne, alebo tou prechádzkou v chladnej žiarivej noci, či čakanie na zastávke, ale zrazu som si uvedomila, že môj mozog ma po dlhej dobe čas na pauzu a môžem sa zahĺbiť do vlastných myšlienok a pocitov. A moje myšlienky sa začali uberať pre mňa zaujímavou cestou… začala som premýšľať o mne samotnej ako i o vzťahoch k ľuďom. Tí, čo ma poznajú vedia, že slovo introvert na mňa dokonale platí a v kombinácií so znamením leva často dochádza k vnútorným bitkám:) Výsledkom mojej povahy a životného pozadia je, že veľmi ťažko nadväzujem prvé kontakty a najmä si ľudí nepúšťam príliš k telu. Áno zabavíme sa, poklebetíme, sadneme si na vínko či zájdeme do kina, ale všetko je to len na povrchu. Až do okamihu, kedy sa všetko zmení a ja ich pustím do svojho života. A aby toto pravidlo prieniku do môjho osobného sveta platilo, musia existovať výnimky… Za celý môj krátky život som stretla dve výnimky. S oboma (nebudem konkretizovať pohlavie) som strávila naozaj veľmi kratučký čas a napriek tomu, hneď od začiatku sa dostali priamo do môjho srdca a zatiaľ za ten čas čo sme sa nevideli, toto miesto neopustili. Nenahovorili sme toho veľa, nezažili sme toho veľa a predsa počas tých chvíľ ticha som si s nimi bola omnoho bližšie ako s kýmkoľvek iným. A aj keď na nich asi bude ťažko spadať definícia priateľstva, sú mojimi priateľmi… je to zvláštne, ale je to tak…
