Publikoval: Jana | november 20, 2007

Spokojnost

Na prvy pohlad nikdy nedaj! Minule som bola u kadernicky… den po mne bola u nej mamina. A mamina pokracovala s kadernickou v rozhovore tam, kde som ja skoncila a kadernickin zaver? Hmm, ja som nevedela ze vasa dcera je taka cestovatelka, nuz viete, ona je taka na prvy pohlad utiahnuta, nesmela a posobi dojmom, ze sa cely zivot drzi za maminu suknu… Prekvapenieeee!

Veru, veru uz som toho celkom pekne precestovala…sice nie tolko ako Jess a Taylor ci ako Paul alebo Tomas, ale cosi som toho videla. Po prvych nadsenych zazitkoch, kde som sa naucila, ze vzdy sa prave v tom spravnom momente objavi ten spravny clovek, ktory pomoze, ze ludia nie su taki zli, ako sa hovori, prisiel cas rekapitulacie.

Tento rok som precestovala cast Kanady. Videla som krasne veci, milujem Montreal, stretla som novych zabavnych ludi a splnila som si zivotny sen. Bola som na Ostrove Princa Eduarda. Teraz ked sa tak pozeram dozadu, prave asi ten pobyt, kratky pobyt na ostrove ma naucil jednu najdolezitejsiu vec. Kazdy jeden je dolezity a je dolezite ako ho prezijes, je dolezite ako si ten den, okolie zariadis. Prechadzala som sa po Aleji Milencov, videla som Ligotave jazierko, dotkla som sa cervenej zeme, citila som chladny dotyk morskeho vanku… Prve momenty mozno boli trosku – hmm mozno som bola sklamana, lebo moja fantazia si to vysnivala trosku inak, ale prave na tom som si uvedomila, ze aj ta cesticka ktorou kazdy den chodite do prace, ci skoly ma svoje caro. Ani si neuvedomujeme aki sme stastni a spokojni kym o to neprideme. Viete si predstavit, ze by ste zrazu prestali fungovat bez vody, wc, mobilov, internetu… predstavte si, ze zrazu zastal cas a vy mozete robit cokolvek. Nemusite sa nikam nahlit, lebo nie je kam, nemusite nikomu telefonovat, lebo telefon nie je, nemusite nervozne cakat na email, ktory nie a nie prist… ste tu len vy! AK toto citate, dajte si 5 minutovu pauzicku a zamyslite sa nad tym.

Ludia na PEI ziju, zili dost odrezane od sveta a to najma v zime. Taku samotu si ani ja uz neviem predstavit a najma to “nepohodlie. A prave pri tom napada, ze ked clovek zastane, obzrie sa okolo seba, vytiahne sluchatka, uvidi okolo seba nieco nadherne, nieco co clovek nikdy nebude moct spravit – zadivajte sa na padajuce snehove vlocky, ako zo stromu pada suchy list na jesen, zapocuvajte sa do ranajsieho spevu vtakov a zrazu sa vam bude zdat ze sa ani nechcete vratit do toho zhonu. Mam otazku – ste stastni? ste spokojni? Jeden bilboard na zastavke hlasa, ze s peniazmi je zle, ale bez penazi este horsie. Ano mame mnohe veci, ktore som tu uz spomenula, nas zivot novou technologiou je dlhsi, ale je aj kvalitativne lepsi?! Nebolo tym “zaostalym” predkom akosi lepsie?

Zda sa vam, ze dnes hovorim skor filozoficky a nie osobne? Tak dobre, prejdem k sebe. Za posledne roky som uz niekolkokrat chcela zdrhnut z mojho rodneho domova… do Prahy, do USA, do Kanady ci Anglicka. Tam sa clovek ma lepsie, ma peniaze na satstvo, nie je to take stresujuce… Pravda. Ale vsade sa maka a nie je to lahke. V cudzej krajine budete vzdy cudzinec. Nehovorim o Prahe ci inom ceskom meste, ale o Anglicku, Amerike, Kanade… Zila som urcitu dobu v zahranici aj ked len 2x po 4 mesiace a bolo to super. Tento rok vsak zahranicie ukazalo aj druhu tvar – ked zacne ekonomika danej krajiny upadat, ludia sa na vas “pristahovalca” zacnu pozerat trosku inak…

Ako viete, prednedavnom sme sa prestahovali do rodinneho domceka. Mame tu krasne teplucko, pekne sme si to zariadili, pohodicka, klud… Je tu taki uzasni pokoj od vonkajsieho sveta, nikto od vas nic nechce, ste tu len vy a ked videte z domu na par krokov je les, par minut su hory… A po dlhej dobe som sa tu zacala citit spokojna a ako DOMA! A teraz snad prvykrat v zivote som si povedala, ze aj ked nebudem zarabat velke peniaze, budem musiet setrit na vsetko, chcem zostat tu v mojom rodnom meste. Chcem zostat v tomto domceku, na jar zasadit kvietky, poprehanat mozno buduceho noveho psika ci fenku, podvecer ked bude slnko menej palit spravit grilovacku a byt so svojimi priatelmi a mozno raz ked budem velka napisem knihu:) Napiste mi ako sa vam zije…

“Pane som ti vdacna za tento domcek, ktory ma prichylil v case nerozhodnosti, dakujem ti za zahradku a slnko, ktore sa odraza a ktore upokojuje moje srdce, dakujem ti za sny, ktore ozivuju moju dusu, dakujem ti za zdravie, bez ktoreho by som nemohla spravit nic, dakujem ti za maminku, s ktorou mozem vecer rozpravat a ku ktorej sa vzdy mozem vratit, dakujem ti za tatina, ktory prinesie vzdy nieco noveho, za brata, ktory obzivuje nase dni strestenymi napadmi:), dakujem ti za priatelov s ktorymi sa mozem smiat a ktori ma akceptuju taku aku som, dakujem ti za spev vtacikov, ktory ma zobudzaju, za zblnkot potocika, ktory sa ku mne prihovara kym pride moj autobus do skoly, dakujem ti za moju sestricku Natalyu a Connie, ktore na mna myslia a modlia sa k tbe za mna a prosim ta, aby kazdy jeden clovek nasiel ten pokoj a spokojnost, ktory mozes dat len ty! Otvor im oci, aby videli tvoju velkost a tvoju milost!”


Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

Kategórie

%d bloggers like this: