Publikoval: Jana | apríl 23, 2008

Kráčanie v rieke života

Po mesiaci som opäť raz zavitala na stranky mojho blogu s tym, ze napisem kratky zapisok. A co sa to stalo?! Ono je tu pozmenena grafika. Najskor som zostala zaskocena vyvojom a vzapati som si uvedomila ako sa ten cas meni.

Posledny mesiac bol velmi hekticky:) Prvom rade som konecne dobojovala moju diplomovu pracu a uspesne sa mi ju aj v termine podarilo odovzdat… Takze teraz mam so skolou cas az do konca maja, kedy sa zacnem ucit na statnice. Velkou udalostou v mojom zivote bol prichod psa.

Kedysi davnejsie som aj tu na blogu pisala, ze keby som niekedy chcela psa, bol by to hovawart. Tak sa aj stalo. Informovala som aj o jeho prichode na svet a po dvoch mesiacoch sme si ho konecne doviezli domov. A nastala zaberacka. Prvy tyzden s nim bol doslova chaoticky. Opat som si musela zvykat na to, ze je tu nieco male, ktore potrebuje chodit von, cesat to potrebuje, krmit a najma vychovavat. Navyse kazde plemeno je trosku odlisne a aj kazdy pes a dokonca je rozdiel aj medzi fenkou a psom. Kedze sme od februara nemali skolu, byvala som sice v kontakte s ludmi, ale ziadne vacsie vztahy neboli. Po prichode Estona som sa zoznamila s kopou super ludi, od ktorych sa mam stale co ucit – najma o tom ako vychovavat hafana:) Okrem toho som opat raz zistila, ze vztahy, ktore som mala s niektorymi ludmi sa opat raz zmenili. Tym, ze sa vsetci vyvijame a menime, nase niektore vztahy ochladli alebo zmizli uplne. Obcas si sice napiseme alebo zavolame, ale obaja vieme, ze to co to kedysi bolo, uz nie je. A naopak kedysi letmy pozdrav nahradilo pravidelne stretavanie sa:)

Proste kracame v rieke zivota. Kazdy svojim sposobom a inym smerom. Som ako Eston, ktoreho ked vediem na voditku cuka sebou a chce ist svojim vlastnym smerom. A aj ja chcem svojim vlastnym smerom. Viem co chcem a co mi vadi. Este stale som ticha, ked je niekto hlasnejsi ako ja, ved na co sa budem bit a radsej pocuvam. Utvaram si vlastnu mienku. Nepotrebujem byt na ociach a ohanat sa odbornymi slovami, svojimi skutkami, viem, ze niektori ludia ma nechapu a preto ma skatulkuju do urciteho boxu. Nepaci sa mi to, ale nic s tym neurobim. Niektori ludia ma nechapu, preco zrazu aj napriek tomu, ze mam cas, nemam cas na nich – ze sa venujem psovi. Nechapu, ze pes – trojmesacny pes je ako male dieta, ktore si utvara hranice, spoznava novy svet a ze tym, ze sa mu budem prave teraz venovat, ze sa mi to neskor vrati.

Ked k nam prisiel, bol to taky bojko. Kazdy den som travila tym, ze som s nim chodila po ulici, vodila na stavbu, na zastavku, k potokom, do vytahu, do mesta a minuly vikend sa mi to vratilo. Bola KV vystava v Bojniciach a to male ustrachane psica bolo prec. Veselo ku kazdemu slo, vsetko onuchalo, behalo, bilo sa so surodencami a dokonca na moje prekvapenie sme ziskali vo finale druhe miesto:) a nadherny posudok.

Kazdy si vybera cestu, ktorou pojde. Kazdy sa vyvija a meni. Sme ochotny to akceptovat u seba?! U druhych?! Ideme len v dave, alebo si vyberieme vlastnu cestu s vlastnymi zakrutami….


Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

Kategórie

%d bloggers like this: